Menu Zavrieť

Môj príbeh

Je zvláštne písať „túžim po špeciálnom invalidnom vozíku“
V jednej zo svojich piesní Sima Martausová spieva: „ Chcem normálny život, normálne dni, chcem azda veľa?“
Mám veľa túžob… vziať manželku za ruku a prechádzať sa len tak uličkami mesta, vziať svoje dcérky na ruky a rozutekať sa s nimi s vetrom o preteky, či vyblázniť sa s nimi na ihrisku…
Život to v mojom prípade zariadil inak. Po úraze som ostal pripútaný na invalidnom vozíku. Napriek tomu to nevzdávam, a každý deň hľadám spôsob ako žiť „normálne“.
Chcem azda tak veľa?

Volám sa Marek, mám 43 rokov, som ženatý a mám dve dcérky. Invalidný vozík je mojím každodenným „pomocníkom“ viac ako polovicu môjho života. V krátkosti sa Vám pokúsim napísať ten „môj príbeh“.

Mal som 21rokov… Bol koniec augusta. Príjemný deň, ktorý sme sa s niekoľkými kámošmi rozhodli zakončiť tým, že si zájdeme zaplávať na plaváreň. Vystrájali sme ako mnohokrát predtým… Skočil som do bazéna, ruky sa mi podlomili, hlava narazila na dno a už som sa nedokázal vynoriť… Nebudem popisovať, čo sa mi  za tých pár desiatok sekúnd odohrávalo v hlave. To čo nasledovalo potom, NAVŽDY zmenilo môj život.

V prešovskej nemocnici som na ARO (dnes JIS) strávil cca 120 dní. Absolvoval som niekoľko operácií, pri ktorých mi zakaždým išlo o život. Boli dni, kedy sa mi nechcelo ani žiť. Ochrnuté boli nielen nohy, ale čiastočne aj ruky. Do NRC v Kováčovej ma poslali s tým, že do konca života budem iba ležať. Tento „ortieľ“ bol pre mňa nepredstaviteľný. Bol som totiž študentom na Vysokej škole. Potom čo som úspešne absolvoval konzervatórium v Košiciach, na Ostravskej univerzite pedagogickej fakulty som pokračoval v štúdiu hry na klavíri. Otázky typu: „čo bude ďalej? čo budem robiť? ako to zvládnem? kedy s tým všetkým skoncujem?“ mi nedali spať a neustále ma prenasledovali.

V Kováčovej lekársky tím usúdil, že takto zoperovaný nemôžem existovať. Nasledovala reoperácia krčnej chrbtice, tentokrát v Bratislave. Po niekoľkých týždňoch som sa posadil do vozíka a začal som sa učiť žiť „odznova“. Boli to ťažké dni, mesiace i roky. Môj celkový zdravotný stav sa zastabilizoval tak, že som ostal ochrnutý od hrudníka nadol. Ruky sa podarili rozcvičiť len čiastočne, prstami nehýbem vôbec. Sen o tom, že raz sa budem živiť tým, čo ma baví a napĺňa, sa rozplynul ako dym v povetrí. Klavír sa stal nedosiahnuteľným cieľom. Hudba na istý čas zostala učupená hlboko v mojom srdci.

Roky plynuli, nabral som isté stereotypy. Objavili sa staronoví priatelia, ktorí ma brávali von. No nemal som žiadny konkrétny cieľ, či víziu, čo bude so mnou ďalej. A zjavila sa ONA. Moja manželka. Vyžarovala z nej veselosť, radosť, jemnosť a nežnosť, ale aj rozhodnosť s úžasnou vnútornou silou. Po piatich rokoch sme sa vzali.  Prešiel istý čas a bolo nám dopriané stať sa rodičmi. Máme dve krásne dcérky – Kiarku(6) a Noemku (3). Tento rok sme oslávili desiate výročie svadby.

Vďaka manželke a ľuďom ktorí boli ochotní vytvoriť mi pracovné podmienky, som sa opäť vrátil k hudbe. Nie, na klavíri nehrám, to sa už žiaľ nedá, ale odovzdávam svoje vedomosti a skúsenosti deťom, ktoré učím hrať na klavír. Napriek môjmu handicapu pracujem na čiastočný úväzok a snažím sa rodinu zabezpečiť ako vládzem. V živote som veľa stratil (myslím tým zdravie), ale aj veľa získal. Mám nádhernú rodinu, o ktorú sa túžim postarať najlepšie ako viem. Radi by sme však žili ako iné rodiny, chodili na obyčajné prechádzky, výlety a nevyberali krásne miesta len na základe bariérovosti. Vzhľadom na môj zdravotný stav, pohyb na mechanickom vozíku je pre mňa náročný, potrebujem doprovod.

Na trhu však existuje elektrický vozík zostrojený na princípe osobného transportéra Segway. Segway-Genny vymyslel talian Paulo Badano, ktorý má po úraze postihnuté dolné končatiny. Genny využíva samobalancujúcu základňu, ktorá umožňuje pohyb vpred iba jednoduchým náklonom tela dopredu, spomalenie a zastavenie náklonom dozadu a to bez použitia riadidiel. Bez problémov zvláda strmý (až 18%) svah,  jazdu po piesku, snehu, tráve a štrku. Pre handicapovaných ľudí na invalidnom vozíku je najmä sneh a piesok nezdolateľnou prekážkou. Tento vozík mi pomôže skvalitniť a uľahčiť život. Budem viac sebestačný, a konečne by som mohol zobrať moju milovanú manželku hoc len na obyčajnú prechádzku bez toho, aby permanentne musela nadvihovať vozík (aj so mnou) a prekonávať prekážky na ceste. Úprimne, zdravý človek si ani len neuvedomuje, čo taká „prechádzka“ s človekom na vozíku obnáša – akákoľvek nerovnosť (diera, výtlk, obrubník, kameň…) môže spôsobiť jeho pád a následné zranenie.

Cena vozíka je však príliš vysoká – pohybuje sa okolo cca 20 000 – 24 000 eur  (výsledná cena záleží od príslušenstva). Sociálna ani zdravotná poisťovňa žiaľ príspevok na kúpu tohto vozíka neposkytuje. Ja sám už nedokážem vyčleniť prostriedky z nášho rodinného rozpočtu na to, aby som si vozík mohol dovoliť kúpiť. Obraciam sa preto s prosbou na Vás, známych aj neznámych ľudí, ktorí majú otvorené srdce aj oči a majú chuť pomôcť. Život na vozíku ma naučil jednu zásadnú vec, a to na všetko hľadať spôsob ako sa to urobiť dá, a nehľadať dôvod, prečo sa to urobiť nedá.

Ak ste dočítali až sem, ďakujem 🙂

S úctou Marek Lipjanec